Rozhovor s Irmou Osmiegiene

Irma Osmiegiene sa narodila v najjužnejšom z troch pobaltských štátov, v Litovskej republike, kde žila do roku 2014, kedy sa presťahovala do UK. Všetko, na čom pracovala zanechala v Litve. Miestom voľby kde chcela pokračovať v rozvíjaní kariéry ako umelkyne sa stalo Anglicko. Výtvarné umenia nikdy neštudovala na akademickej úrovni, v tom čase bola úplným samoukom. V roku 2011, kedy s rozvojom umeleckej kariéry začínala, si uvedomila, že umenie je to, čo chcela robiť vždy a medzičasom absolvovala dvojročný kurz na umeleckom oddelení školy umenia Algimantasa Raudonikisa v litovskom Joniškise. Okrem iných miest, svoje práce vystavovala na exhibíciách Joniškisského magistrátu v júny 2014, v Joniškisskom centre vzdelávania v decembri 2014, alebo počas personálnej exhibície v Joniškisskom kultúrnom stredisku v októbri 2014.

Irmu fascinujú veci, ktoré iní pokladajú za samozrejmé a necháva sa inšpirovať svetom okolo seba, kedy venuje pozornosť tým najmenším detailom, ktoré si iní nevšímajú. Dnes je tu s nami, aby nám počas ochutnávky legendárneho “groovy” espressa porozprávala o svojej neúnavnej ceste.

Pokiaľ si pamätám, dokonca aj ako dieťa, skutočne som rada kreslila a maľovala radšej ako iné deti v mojom veku a tento záujem mi zostal. Počas dôležitých momentov v živote som sa pozastavovala a sledovala ich s veľkým záujmom. Dívala som sa ako na jeseň opadáva lístie, ako sa rinie voda dolu ulicou keď prší, skúšajúc cítiť silu vetra. Robím to všetko aj dnes. Zvykla som robiť rôzne pohľadnice, plagáty a obrázky, pre seba, pre priateľov a rodinu. Okrem toho, občas ma o plagát, či nápad ohľadne vianočnej dekorácie požiadali miestne nemocnice, školy, alebo materské škôlky. Vždy som chcela preniknúť do umenia hlbšie, viac sa učiť a viac precvičovať, no vždy som bola prinútená odložiť to z rôznych dôvodov. Musela som to nechať na neskôr a trvalo roky, pokiaľ som sa k tomu opäť vrátila.

K prebudeniu prišlo na jeseň v 2011, kedy všetko začalo. Rozhodla som sa obnoviť interiér vlastného domu. Premaľovala som vnútorné steny rozličnými novými farbami, ornamentami a dekoratívnymi kresbami. Bolo to vtedy, keď som si uvedomila, že tentokrát s tým nechcem skončiť a nemôžem sa zastaviť, že chcem viac. Všetko sa vrátilo s takou silou a nadšením. Ďalším veľkým krokom bolo obnovenie niektorých mojich starých kresieb tužkou, ktoré som nakreslila pred dvadsiatimi dvomi rokmi, pretože boli pre mňa dôležité a o ktorých som si myslela, že sú ikonické. Mimoriadne ma to inšpirovalo a pomohlo začať s prácou na mojom sne. Zastaviť sa, už sama sebe nedovolím.

Motivácia prichádza z vonku aj zvnútra. Z toho čo počujem a vidím, z mojich pocitov. Chvíľu mi trvalo, kým som sa vrátila k najzamilovanejšej veci. Byť tam a byť schopná pracovať na svojom umení je úžasné tiež. Mám rada čas, čo trávim maľovaním, vkladaním pocitov, skúseností a emócií do obrazu. Okrem toho, jednou z najlepších a najdostupnejších motivácií a tiež inšpiráciou je spätná väzba.

Inšpirácia prichádza kedykoľvek a z kam kadiaľ. Môžem stáť nepohnute a všímať si danú chvíľu, počúvať, cítiť. Prichádza z kníh, z prezerania časopisov, z internetu a z najrôznejších filmov. Navyše ma inšpiruje veľa ľudí okolo mňa, svojou vytrvalosťou, trpezlivosťou a tvorivými východiskami.

Moje maľby vychádzajú z vášne vytvárať veci, preto som šťastná ak je tvorivosť možná. Som rada, že som s maľovaním opäť začala a pokročila dopredu. Tvorivosť je pre mňa ďalším jazykom na vyjadrenia seba, ďalším jazykom na komunikáciu. Som rada, že mám takúto schopnosť.

Záleží od konkrétneho diela na ktorom pracujem, podľa toho či ide o portrét, krajinu, alebo o niečo abstraktné, či dokonca niečo úplne iné. V tom, čo sa s maľbou udeje sa väčšinou nechávam riadiť pocitmi. Ak sa maľba neuberá smerom, akým by sa mala, nemôžem si pomôcť, prekreslím to, alebo premaľujem, mením to dovtedy pokým to nie je presne tým, čím chcem a cítim aby to bolo.

Tradičnú maľbu som zvolila preto, že sa mi veľmi páčila. Je pre mňa tou najskutočnejšou vecou, akú človek môže vytvoriť. Má svoju konzistenciu, vôňu a prirodzenú farbu. Mnoho sa treba naučiť, podľa toho či ide o vodové farby, olej, akrylové farby, alebo nejakú inú techniku. Rada kreslím ceruzkami a uhlíkom, maľujem akrylovými farbami a olejom. Rada som kreslievala vodovkami, no teraz je to väčšinou olej. Mám radosť z procesu – vidím, ako myšlienky ukladám na plátno, či papier. Tradičné maľovanie má toho v dnešných dňoch veľa čo povedať a je možných toľko variácií, ktoré možno skúsiť, precvičovať a experimentovať s nimi.

To, čo sa pokúšam od-komunikovať svojimi maľbami má čo dočinenia s vecami, ktoré vidíme na dennej báze. Ulice, stromy, budovy, svetlo a tiene, tváre s rôznymi výrazmi, vyjadrujúce pocity. Vôkol nich je deň a noc. Svetlo a temnota, šťastie a smútok, stretnutia a rozchody. Chcem ľudí primknúť k tomu, aby sa častejšie zastavili, vnímali momenty, ktoré žijú. Chcem, aby sa tešili zo života.

Môžem povedať, že moja kultúra moje umenie vonkoncom neovplyvňuje.

Dúfam, že si budem schopná na maľovanie nájsť viac času, pretože teraz musím robiť aj inú prácu, čo ma oberá o čas a energiu. Viem, že mnohým umelcom ťažké situácie stáli v ceste ku kreativite, no napokon našli východisko. Želám si, aby som ho našla tiež. Okrem toho, by som sa rada maľovaním živila. Budem pokračovať v rozvíjaní svojich schopností, v snahe nájsť zaujímavé formy tvorby. Chcem aby ľudia moje maľby videli, chcem ich zdielať s každým. V blízkej budúcnosti budem vystavovať, takže mám samozrejme veľa práce. Som veľmi šťastná, že robím, čo robím.