Úprimne s Jonathanom Vair Duncanom

J. V. Duncan je umelcom z amerického Cincinnati. Štúdiá so zameraním na ilustráciu ukončil na súkromnej, liberálne orientovanej evanjelikálnej univerzite Indiana Wesleyan. Momentálne pracuje ako ilustrátor a väčšina jeho prác sú súkromné objednávky. Ako umelec pracujúci s digitálnym médiom, vyzdvihuje však dôležitosť tradičných základov, z ktorých pri svojich kresbách vychádza. Výsledkom obdivuhodného spojenia práce s dvomi typmi média sú finálne diela prezentujúce skutočný osobný štýl. Napriek neporovnateľným formám umeleckého stvárnenia, postojom k tradičnému umeniu Jonathan pripomína veteránov výtvarných umení z našich končín, aj keď koncom štúdií gravitoval k umelcom ako Daniel Dociu, Jamie Jones, a podľa vlastných slov, najmä k Richardovi Andersonovi.

Hlavnou črtou ilustrácií s orientáciou na ľudí, alebo na charaktery s antropomorfickými prvkami, je nespútanosť a osobitná nádhera formy. Jeho charaktery vystupujú do popredia z nenápadných pozadí, dýchajú životom a všadeprítomnou dynamikou. Jonathan odmietol všeobecne rozšírenú konvenciu uväznenia zvieracích vlastností do ľudskej podoby, namiesto toho, originálnym spôsobom skombinoval dve životné formy.Výsledkom je niečo nové – divoké, ponuré a neskrotné, fascinujúce drsnou kmeňovou krásou.

Už v detstve som urobil zvyk z kreslenia kópií čohokoľvek, čo bolo okolo mňa. Typicky to zahŕňalo kopírovanie komiksov, stránok časopisov a manuálov video hier. Písal sa november 2001, keď som hral Metroid Prime a odomykal galériu koncepčnej grafiky, keď som si prvý krát uvedomil, že kreslenie pre zábavný priemysel bolo vlastne povolaním, o ktoré by som sa mohol snažiť. Bol to moment, kedy som pomaly začal s odlukou od závislosti na video hrách a začal som vypĺňať viac voľného času kreslením.

V 2011 som skončil Indiana Wesleyan univerzitu. Ilustrácii predsedal Ron Mazellan a bol v tom čase mojim najväčším vizuálnym vplyvom. Keď som promoval, gravitoval som k umelcom z ArenaNet, ako Daniel Dociu, Jamie Jones a obzvlášť k Richardovi Andersonovi. Najväčším vplyvom momentálne, sú João Ruas, Rick Berry a mnoho ďalších výborných umelcov, ktorých je priveľa, aby som ich uvádzal.

To, čo je atraktívne a prístupné ľudskému oku, bude naturálnou spoločenskou inklináciou, takže som si istý vplyvom médií, prítomných tak, ako vždy. Najdôležitejšou vecou, čo môže umelec urobiť, je pýtať sa, odkiaľ myslienky pochádzajú a kam vedú. Napríklad Syd Mead (Sydney Jay Mead) vytvoril časovo neobmedzené futuristické koncepty, ktoré ovplyvňujú, ako bude väčšina súčasných umelcov romantizovať budúcnosť.

Ak nevieme, odkiaľ Syd vzal myšlienky, mohli by sme byť svedkami jeho klonov ďalších päťdesiat rokov bez toho, aby sme si to uvedomili. Potom sa všetko príbuzné umenie stane len komorovou ozvenou toho, čo je za daného stavu vecí pochopiteľné a to je hanba!

Má to však aj svoju dobrú stránku. Nezávislí tvorcovia, nech sú to hry, filmy, alebo literatúra, majú dnes internet na amplifikáciu ich hlasov. Nekonvenčné, osobné a silné zážitky (ako Journey od ThatGameCompany) sú oslavované miliónmi, nanovo definujú čo je prijateľné pre hracie médium a v oblasti blízkych osobných vzťahov. Len pred dvadsiatimi rokmi, by hra ako Journey nemohla existovať z dôvodu spoločenských a technologických obmedzení.

Najväčším rozdielom, ktorý nachádzam v – tradične versus digitálne – je, že digitálna forma neposkytuje originál do zbierky, či na výstavu. Mimochodom, zisťujem, že verejnosť aj umelecké komunity vo veľkom akceptujú obe možnosti. Digitálna forma ma najprv priťahovala z dôvodu dostupnosti a vplyvu online, neskôr som tam uviazol pre jej robustnosť a jedinečné výzvy, ktoré mi ponúkala.

Keď začala explózia digitálnej formy, komerčný grafický priemysel zachvátila panika. “Sotva sme prijali fixírku a teraz je tu počítač?! Všetkým nám treba zutekať!” Ak je finálny produkt skvelý, ilustráciu nezaujíma nič iné. Ak mám hovoriť o svete zberateľov umenia, vytvoreného z estetických a konceptuálnych dôvodov (teda nie o aplikovanom umení) myslím si, že tradičné umenie bude kraľovať, až pokiaľ nové technológie nedokážu vyrobiť originály digitálnych diel novými a zaujímavými spôsobmi.

Nikto nepotrebuje formálne vzdelanie k tomu, aby videl kvalitnú prácu
a napodobnil ju.

Štúdium rozličných kultúr je dôležité iba, ak pripisujete význam vzdelávaniu a porozumeniu. Jediný spôsob, ako verne porozumieť vlastnej kultúre, je vidieť ju z perspektívy outsidera, niekoho z vonku. Ak si raz niekto uvedomí, aká veľká rozmanitosť existuje, k neúplnému videniu života sa už nikdy nevráti. Ako beloch, stredno-západný Američan z nižšej strednej triedy, som vyrástol v domnení, že som vlastnú kultúru nemal, až pokým mi horizont nerozšírila vysoká škola. Teraz sa z učenia o kultúrnej rozmanitosti v maximálnej možnej forme pokúšam urobiť prioritu, aby som efektívnejšie komunikoval umením aj jazykom.

Tým, že z kultúrnu rozmanitosť pokladám v živote za prioritu, dúfam, že moja túžba po empatii sa stane nákazlivou.

Výchovné prvky našich kultúr si nemôžeme zvoliť. Sú príbehmi nášho pôvodu, zakorenené v tom kým sme. Myslím, že akokoľvek kultivovaným a vzdelaným sa človek stane prostredníctvom skúseností, vždy by mal zachovať a podporovať to najlepšie z vlastnej kultúry. Takto rozmanitosť kultúru nezriedi.

Kariéru som budoval na pravidelnom experimentovaní, aby som sa vyhol stagnácii. Mám však ustálený hlavný digitálny pracovný postup: Väčšinu práce robím v Alchemy, obmedzujúce, ale je to open source Java orientovaný program, určený pre experimentovanie, nie na dokončenie imidže. Dynamické nástroje a obmedzenia mi pomáhajú zachytiť gestá, energiu a pohyb rýchlejšie, ako by mi to šlo v robustnejších programoch. Ak imidž nedokončím v Alchemy, prispôsobím a dokončím vo Photoshope.

Tradičný proces nemám ani zďaleka tak precízny a končí ako interpretácia digitálneho procesu cez skutočné médium. Momentálne som si užil príležitosť práce tradičným spôsobom s digitálnym výtlačkom na pozadí. Intenzívne experimentovanie je dôvodom, prečo teraz nepríjmem tradičné poverenia.

V mojich súčasných sériách sa takmer ukradomky zameriavam na sexuálnu tematiku. Vychádzajúc z vlastnej histórie sexuálnej závislosti, unavovalo ma vidieť použitie pornografie len do zlomku jej potenciálu. Skôr ako dať pornografiu na index, pomyslel som si, že by som sa mohol pokúsiť vytvoriť porno, ktoré by vnieslo spravodlivosť do skutočných pocitov zo sexuálnej aktivity. Dúfam, že pri dostatku snahy dokážem obsiahnuť komplikované pocity a skúsenosti a že ich nejakým spôsobom pravdivo vykreslím. Konečný výsledok – končí tak dvojzmyselne, že mnohí si sexuálny element v obrazoch nepovšimnú, alebo ich radšej označia za “zmyselné.” To naznačuje, že idem správnym smerom!

Pociťujem vďačnosť zato, že mám prostriedky na úprimné vyjadrenie pocitov. Som vďačný, že pocity čo chcem odovzdať – ktorých tlmočenie niektorí pokladali za nemožný cieľ – sú mojimi prácami stále odovzdávané. No stále mám zmiešané pocity. Diela sa stávajú tajuplné a získal som reputáciu umelca pre umelcov. Týmto si moje personálne práce ľahko získavajú fanúšikov a priateľov, vedú k excelentným konverzáciám o tom, čo je pre mňa dôležité. No ako umelec pre umelcov, nevidím zatiaľ predaj z oblasti osobných projektov tam, kde by som chcel.

To, že moje názory, osobné projekty, práce z poverenia a mentálne zdravie sú súhlasnou silou, je darom aj kliatbou. Momentálne mám pocit šťastia, a cítim sa zdravý, takže Jonathan a každá jeho sféra sa javí byť v dobrom stave. Patreon mi dal príležitosť stráviť na personálnych prácach viac času, ako kedykoľvek pred tým. Dal mi platformu na zdieľanie hlbokých osobných poznámok k prácam pre súkromný sektor, čo bolo v mojej práci a v tlmočení mojich pocitov, jedným z najpozitívnejších vplyvov.

V personálnych kresbách vychádzam s neartikulovaným hrubým výrazom a sledujem proces eliminácie. Ak z niečoho nemám presvedčivý pocit, prekreslím výraz a začnem odznovu. Ak sa zdá, že každá škvrna tlmočí pocit, ktorý chcem pokračujem dovtedy, až neexistuje ani jeden ťah, ktorý by ochudobnil finálny produkt.

Do prác z poverenia sa vcítim v plnej miere, aby som dosiahol čo klient chce a potrebuje. Ak mám s klientom hovor počas návrhu charakteru na objednávku, som v oblasti empatie maximálne flexibilný. Chcem niekomu odovzdať stelesnenie, ktoré z neho robí lepšieho človeka po celú dobu použitia práce. Akonáhle viem čo mám nakresliť, môžem sa odviazať, tkvieť na rovnováhe spontánnosti a skúsenosti, až pokiaľ práca nie je hotová.

Za najdôležitejšiu vec v mojom živote pokladám hľadanie pravdy. Z tohto dôvodu sa zaujímam len o tvorbu, ktorá je úprimná ku mne a k úprimnosti nabáda aj iných. Toto je zďaleka najväčším obmedzením v tom, kde môžem nájsť prácu, pretože prijímanie zákaziek duševného vlastníctva ma láka pramálo, ak nejde o najvyššiu kvalitu, alebo nejakým spôsobom nerobia svet lepším miestom.