Saša Beliaev o Digitálnej Grafike a Osude Tradičného Umenia

Saša Beliaev je koncepčným grafikom z Moskvy, kde päť rokov študoval architektúru na Moskovskom Inštitúte Architektúry a dva roky pokračoval v práci ako architekt.

V roku 1992 po rozpade Sovietskeho Zväzu sa presťahoval do Paríža, kde pracoval ako dizajnér kulís a scenérií pre inštitúcie so zvučnými menami v oblasti filmu a divadla. Po šiestich rokoch praxe mal za sebou vyše sedemdesiat produkcií a so skúsenosťami z renomovaných domov, ako najznámejšie operné divadlo vo Francúzsku – Opéra National de Paris, Metropolitan Opera House a ďalších, sa rozhodol, že je čas podniknúť ďalší krok.

V roku 1998 sa začal učiť počítačovú grafiku, pretože na pokračovanie ako tradičný maliar nemal prostriedky. Slušnú dávku času venoval modelovaniu v 3D a samotnej digitálnej maľbe. Mnoho umelcov v tom čase nemalo priestory, ani potrebné vybavenie potrebné k pokračovaniu tradičným spôsobom. Stav nútil k adaptácii, bez ktorej by riskovali, že sa stanú nepoužiteľnými. Nakoniec sa im to vyplatilo, pretože nový spôsob práce napredoval oveľa istejším tempom ako starý.

Po jedenástom septembri sa show biznisu veľmi nedarilo, čo malo negatívny dopad na kariéru. Bolo takmer nemožné získať víza na prácu mimo EÚ, čo podmienilo ďalšiu zmenu. Začína sa práca s umením vizuálnych efektov, vytvárajúc požadované reprezentácie okolia a prakticky nedosiahnuteľné scenérie pre film. V roku 2003 začína ako umelec pôsobiť v prvej video hre, čo znamenalo prekročenie prahu nového odvetvia zábavného priemyslu. V 2005 žil už v Kanade (Vancouver, British Columbia) a pracoval pre BioWare v oblasti koncepčnej grafiky. Počas ďalšieho roka sa v BioWare stáva vedúcim grafikom úrovňových scenérií pred tým, ako BioWare opúšťa na jeseň v roku 2006.

Bytostne predurčený nájsť spôsob ako zmiešať procesy a praktiky tradičného umenia, ktoré do tohto bodu zvládol, s počítačovou grafikou – zisťuje, že existujúce know-how je v značnej miere možné transformovať. “Existuje množstvo vecí, ktorými tradičné umenie prispeje počítačovej grafike,” povedal nám Saša, a jeho počítačová práca sa v značnej miere prelína s tým, čo možno nazvať tradičné umenie. V každom prípade, zvládnutie umenia v tradičnej forme nie je maličkosť. Pred tým, ako možno zožať úspech, každý musí vynaložiť nemalý kus úsilia.

Mal som určitú spôsobilosť a skvelý tréning. Ako teenager som bol uchvátený ilustráciami, ktoré robil absolvent Inštitútu pre Architektúru, čo ma primklo k tomu, aby som sa stal absolventom ja sám. Osnovy školy stáli na umení parížskej školy výtvarného umenia devätnásteho storočia (École des Beaux-Arts). Znamenalo to roky akademického kreslenia, maľovania, sochárstva, aplikovanej geometrie (perspektívy a tieňov). Zbytok bola práca, pozostávajúca zo snahy dostihnúť úspešných. Určitým spôsobom nanovo prežiť ich životy a úspech.

Postoj spoločnosti k umeniu sa výraze zmenil, obzvlášť potom, čo tradícia bola kompletne rozobraná približne v polovici šesťdesiatych rokov. Umenie určitým spôsobom stratilo svoj pôvodný význam. Pred tým bolo prostriedkom zmierenia a harmonizácie s našou ohraničenou existenciou, vytváralo priestor pre sofistikovanú manipuláciu a epatáž, pridržiavajúc sa len povrchových funkcií.

Pokiaľ sa tradičné maľovanie teší, vzhľadom na vlastnú podstatu, zo skromnej renesancie (alebo snáď z posledných chvíľ na smrteľnej posteli) komerčné umenie nabralo na obrátkach ohromným spôsobom, nechávajúc len malý priestor pre luxus za aký sa pokladajú experimentovanie a reflexia. Umelecké dielo potrebuje čas pre dosiahnutie vrcholu a ešte viac času na počúvanie jeho vlastnej logiky, ktorú procesom naberá, aby ste ho vedeli s citom udržať pri živote až do bodu dokončenia. Bohužiaľ dnes si to môže dovoliť len málokto. V dnešných dňoch a veku je všetko súrne. Všetko musí byť dokončené rýchlo a vždy sa hrá na istotu. Takže jeden potom ide s davom.

Digitálne médiá obrali umenie o jeho posledné útočište, ktorým bola jeho hmotná podoba. Nikto už nemôže zdediť, alebo si uchovať v srdci ľudský výtvor vytvorený v pote, vydretý krvou a lopotou, slzami a tiež s láskou. Tak umenie prišlo o poslednú, skutočne podstatnú vnútornú hodnotu.

Človek si môže chcieť zavesiť znehybnený život na stenu a vnímať ho odlišne v rôznych bodoch jej, alebo jeho života. Pohnútkou môže byť čokoľvek od čistého obdivu zručností maliara, až po pominuteľnú povahu našej existencie. Toto sa vzťahovalo na všetko umenie založené na fyzickej produkcii ešte donedávna. Maľby koncepčného dizajnéra a ilustrátora Ralpha Mcquarrieho sú predovšetkým umením, až potom produkčnou predlohou. A dnes? Kto by chcel vlastniť digitálne stvárnenie zbombardovaného nákupného strediska s Apache helikoptérami nad ním? Snímka z televíznej obrazovky ponúka to isté. Aký význam má vystrihnutá podkladová snímka s kresbou na povrchu?

Často premýšľam čo z toho všetkého zostane, zvlášť ak sa jedného dňa ocitneme bez elektriny.

Čudná otázka. Mal by sa džezový muzikant učiť hrať na nástroj aby zvládol džezovú figúru? Zvládol by to sám od seba? Áno, géniovia existujú, no dokonca aj oni by mohli dosiahnuť podstatne viac, ak by ich talent stál na pevnejšom základe a stavali by až na ňom. A ak budem predbiehať v súvislosti s ďalšou otázkou, odtrhnutie sa od tradície vyžaduje tiež tradíciu.

Dokonca aj fenomenálni umelci vyrástli pod vplyvom tradície. Django Reinhardt sa naučil akordy v cigánskom tábore, kde hudbou žil každý. Nie na Veľkonočnom ostrove.

Akékoľvek dlhodobé podnikanie vyžaduje základy a jasný plán, k tomuto slúži profesionálna príprava. Zvládnuť klasické oleje mi trvalo roky. Niečo, čo dnes dokážem naučiť v priebehu dní. Tak rád by som mal takýto tréning svojho času ja sám. Ušetrilo by mi to množstvo frustrácie, ktorú som musel pretrpieť. Jediný ťah štetcom predvedený majstrom má cenu celých rokov tápania v tme.

Kreslenie, alebo maľovanie je štúdium samé o sebe. Študujeme svet a predmety, aby sme boli schopní dať podobu niečomu prchavému, pritom veľmi hmatateľnému, niečomu, čo komunikuje s ľudským srdcom.

Tým, že proces sústavne volá po nových východiskách je človek nútený sústavne ich hľadať. Potrebujem aby toto – vyzeralo takto – ako bolo toto urobené? Ako tento človek spravil toto? Je preto nutné urobiť – dosiahnuť niečo konkrétne?

Takže to nemá konca. Učiť sa veci, ktoré dávajú životu človeka zmysel nie je dokonca len nutnosťou, je to život sám. Môže človek žiť bez vzduchu?

Zo všetkého najviac som vždy chcel kresliť a maľovať. Tešilo ma stavať veci, preto som si zvolil produkčný dizajn a neskôr pokračoval do oblasti umenia hier. Čo sa týka modernej architektúry, všetko zo slávnej triády končilo pri materialistike a funkcionalite. Venustas sa vytratil. Krása a potešenie akoby cestou prepadli cez škáry.

Na toto by mohlo byť ťažké odpovedať, pretože som robil veľa vecí. Od návrhu kulís, cez maľovanie predlôh až k počítačovým hrám. Niektoré veci sú ale nemenné. Definuj cieľ, nájdi nutné nástroje, urob plán a realizuj ho. Drž sa svojich “zbraní” nech sa deje, čo sa deje.

Nebol čas na obavy a vystrašenosť. Po pravde, bolo to fascinujúce. Bol som tak pyšný na svoj prvý trojrozmerný korintský sloh, a pritom to bolo niečo tak škaredé! Zostáva iba skúsiť veci vylepšovať za chodu. Nemáte čas na reflexie, či je niečo ťažké, alebo nie, stojíte pred urgentnou úlohou.

Kreslenie myšou – to bolo ťažké.

Keď som začínal na voľnej nohe, na to aby som pokračoval tradičným spôsobom som nemal prostriedky. Odpoveďou bol počítač.

Keby som bol bohatý, v okamžiku by som sa vrátil k tradičnej práci a nerobil nič, iba prístavy a zátišia. Čo sa mňa týka, nevýhody tradičného maľovania neexistujú. Je tu ale fakt, že zákazníci nie sú pripravení čakať tak dlho, ako to vyžaduje tento druh média. Nie sú tiež pripravení na obojstranný záväzok. Často požadujú produkčnú predlohu do piatich dní, čo je pri použití tradičnej metódy nemožné.

Nevýhodou digitálneho maľovania je minimálna, až nulová schopnosť ovplyvniť linku, a ešte to, že je potrebné viacero klikov ma dosiahnutie niečoho, čo by ste pri tradičnej metóde vytvorili jediným ťahom štetca. Na dôvažok vzniká dojem, že všetko možno urobiť lacno, čo neplatí v každom prípade. Jednoducho povedané, účelovo orientované nástroje sa viditeľne podpíšu na čokoľvek, čo produkujete. Pravdepodobne ste si všimli, že digitálne maľby sú si veľmi podobné. Dôvodom je, že každý “reže zákruty,” každý zľahčuje čo sa dá rovnakým spôsobom.

Na druhej strane, práca digitálnou metódou umožňuje ponechať si vlastnú kópiu práce bez ohľadu na to o čo ide. Tak, alebo tak, vždy je rozdiel medzi komerčnou prácou a tou, ktorú robíte pre seba. Zisťujem, že nové techniky a procesy sú ako požehnaním, tak kliatbou.

Posledných päť rokov som pracoval na personálnych projektoch. Je to nadmieru ambiciózne. Vykročil som cestou absolútnych dobrodružstiev – originálny svet pirátov, temné čarodejníctvo, silné ženské vedúce charaktery. Niečo tak veľké, ako Warhammer, alebo Star Wars, a tak exotické a vzrušujúce, ako povestný Orient.

Takto zvolený cieľ môže samozrejme znieť naivne. Mne to ale dáva príležitosť urobiť všetko ako sa má, spôsobom, akým som vždy chcel. Takže na tom plánujem robiť ďalších desať až pätnásť rokov.

Rovnako dúfam, že budem stretávať ľudí – umelcov, dizajnérov a producentov – s ktorými sa o to podelím. Možno by mi mohli pomôcť moje snaženie uviesť do života.