Henrik Evensen: Maľovanie je len slovo

Henrik Evensen je dvadsať šesť ročný grafický návrhár z Nórska. Momentálne pracuje pre štúdio Storyline, malú post produkčnú firmu pre nórske hrané filmy, televízne seriály a reklamy. Storyline poveruje Evensena množstvom rozličných úloh, v dôsledku čoho sa stal všestranne nadaným umelcom. Podľa neho, je všeobecným grafikom, ktorý urobí čokoľvek, od koncepčnej grafiky, maľovania pozadí, až po modelovanie a renderovanie. Počas rozhovoru nám povedal, že tam pracuje dva roky a že pred tým bol šesť mesiacov nezávislým umelcom.

Evensen má základy z 3D. Koniec koncov, navštevoval školu, ktorá sa na to špecializovala a v priebehu troch rokov sa o tom naučil čo sa dalo. Pôvodne sa chcel učiť tradičnú maľbu, no vzdal to, “Pripadalo mi to priťažké, nešlo mi to,” povedal. O škole sa dopočul krátko nato, ako vzdal tradičné umenie a žiadosť si podal ešte v ten deň! Niečo málo o 3D už vedel, pretože starší brat mu ukázal personálnu edukačnú edíciu Maya, keď bol ešte chlapcom. V škole strávil tri roky. Celý prvý rok bol o zvládnutí softvéru, tak bol uvedený do problematiky 3ds Max a učil sa o základoch grafických 3D reťazcov. Ďalej strávil rok na hodinách herného dizajnu, ktorý nepriniesol nadšenie ani úžitok, aký očakával. Potom absolvoval hodiny 3D pre filmovú produkciu, povedal však “Prevažne šlo o rok samo-štúdia.”

V podstate sa učil digitálnu maľbu vo voľnom čase, v dobe, keď za tým účelom navštevoval školu. Eventuálne maľbu opäť vzdal. Bolo to náročné, povedal nám, že sa skutočne chcel učiť, no nemal nikoho, kto by vyučoval ako to robiť správne, takže to viedlo k sklamaniu. O niečo neskôr objavil Feng Zhu – YouTube kanál a začal to každý deň pozerať. Jeho aktuálnym zručnostiam v oblasti maľby to pomohlo veľmi málo, no povedal nám, “Mal som niečo na spôsob Hollywoodskeho momentu. Z toho, ako veľmi som chcel vedieť kresliť, mi jednu noc bolo mizerne, až som nemohol spať. Mal som pocit, že je to nemožné. Potom som si spomenul na citát hovoriaci o tom, že namiesto nekonečného cvičenia, máme skúsiť porozumieť ako veci fungujú. Vtedy mi to kliklo.”

Práca, ktorú robí pre projekty hraných filmov preňho už viac nie je prínosom, preto si hľadá cestu k 2D animácii s vierou, že ide o slobodnejšie médium. Dnes je tu s nami, aby počas rozhovoru o detailoch jeho doterajšej umeleckej dráhy povedal aj o plánoch na zmenu vedúcu do sveta animácie.

Zaiste! Do kreslenia a maľovania som bol ponorený už ako dieťa, no vždy mi to šlo mizerne! Pamätám sa, ako som začal hľadať konzultačné videá online, keď som mal tak štrnásť a ako som to skúšal zdolať, no nemohol som na to prísť. To isté bolo pravdou o 3D, ktoré mi predstavil brat, keď jedného dňa priniesol domov Maya (PLE) pre Mac. Tiež som sa s tým veľa hral za sledovania inštrukčných videí a podobne, a tiež nepochopil. O pár rokov neskôr, som natrafil na reklamu školy, kde učili 3D a Animáciu, a kde neskôr umožňovali zameranie na herný dizajn, alebo 3D film v druhom roku. Strávil som tam tri roky, robiac každý program zvlášť, teda druhý rok dvakrát.

Ako som začal so štúdiom 3D, začal som skúšať aj digitálnu maľbu, pretože tú som v skutočnosti chcel robiť viac. Napriek tomu, ako ťažko som skúšal, stále som tomu nerozumel a nezlepšoval som sa. Mal som sprístupnené Gnomon kurzy, mohol som pozerať všetky videá, aké sa len dali, bol som super inšpirovaný, a stále som nenapredoval. Maľovanie sa zdalo byť zázračná schopnosť, ktorú ste alebo mali, alebo nie, pretože všetko o čom ktokoľvek v inštrukčnom videu kedy rozprával bolo to čo robí, no nikdy nie ako. Eventuálne som to vzdal a zameral sa na 3D, z ktorého som mal koncom prvého roku pocit, že ho zvládam. Asi tak o rok neskôr som počul ako Feng Zhu hovoril o “porozumení základov svetla, farby a kompozície, radšej ako len stráviť tony času kreslením.” Stalo sa to bodom zlomu v mojom “sne” o digitálnej maľbe.

Zanedlho som mal niečo na spôsob “Hollywoodskeho momentu.” Z toho, ako veľmi som chcel vedieť kresliť mi jednu noc bolo mizerne, až som nemohol spať. Mal som pocit, že je to nemožné. Potom som si spomenul na citát hovoriaci o tom, že namiesto nekonečného cvičenia, máme skúsiť porozumieť ako veci fungujú. Vtedy mi to kliklo. Vstal som z postele o tretej ráno a minul šesťdesiat dolárov (študentský rozpočet, poznáte to) na video o tom, ako pracuje svetlo, a pozeral to dokola, až kým veci nezačali dávať zmysel. Na maľbu to malo okamžitý účinok a od tej chvíle veci začali do seba zapadať.

Moje maľovanie bolo stále o ničom, no teraz som už rozumel čo treba urobiť a zakúsil som prvý prielom, po ktorom sa veci dali do pohybu. Sľúbil som si, že digitálnu maľbu budem naďalej trénovať vo voľnom čase, venujúc maximálnu pozornosť 3D, aby som mohol zohnať prácu, s ktorou budem v pohode. Odvtedy sa na spôsobe akým robím veci nič nezmenilo. O šesť mesiacov neskôr som skončil školu a dostal prácu ako modelár na lokálnom projekte, ktorá ma neskôr priviedla do Storyline Studios, kde pracujem doteraz. Digitálnej maľbe som sa venoval naďalej, začal som dostávať zadania z oblasti koncepčnej grafiky a ilustrácie ako nezávislý umelec.

Povedať, že ide len o prirodzenú vlastnosť vytvárať zaujímavé a presvedčivé obrázky, by bola nudná odpoveď. Chcem povedať, z globálneho pohľadu je to ono, čo ma ženie dopredu. Spojte to s potrebou “byť najlepší” vo všetkom o čo prejavím záujem a máte tu celkom presvedčivý vedúci charakter. Aby som bol vecnejší, zápasím s obdobiami s nižšou, až s nulovou motiváciou, kedy si sadnem s úmyslom kresliť a namiesto toho strávim dve hodiny obnovovaním Facebook stránky. Niekedy ide len o domnelú stratu motivácie, potrebujem nájsť niečo, čo prebudí predstavivosť a v takom prípade je to rýchlo opraviteľné. Častejšie však ide o pocit, že som uviazol. Ktokoľvek niekedy hral video hru, zvlášť ak šlo o MMO, sa pravdepodobne vie stotožniť s myšlienkou, že dojem progresu je jedným z najsilnejších motivačných faktorov, aké existujú. Neustály pocit napredovania k cieľu vás dokáže poháňať celé hodiny! Je to iba vo chvíli keď ste prestali napredovať, kedy začnete pociťovať nepohodu v podobe únavy, hladu, alebo uvedomenia si faktu, že ste tridsať šesť hodín nespali.

Ako si teda udržujem pocit kontinuálneho progresu vo vlastnej práci? Skutočná odpoveď je, že neudržujem. Čo ale skúšam robiť a čo ma dostalo aspoň tam kde som je, že hľadám konkrétne a praktické veci, ktoré sa môžem naučiť a aplikovať s okamžitým účinkom. Medzi “veľa precvičuj a eventuálne budeš dobrý,” a medzi “pozri si tri krát video, ako pracovať so svetlom, potom vytieňuj guľu v piatich rozdielnych osvetľovacích štruktúrach a potom si príď pre ďalšie zadanie” je rozdiel. Druhá z dvoch vecí je overiteľná a keď to urobíte, budete vedieť všetky tie užitočné veci, ktoré ste pred štyrmi hodinami nevedeli a výsledkom bude, že ste urobili hmatateľný progres smerom k cieľu. Dobrá práca!

Dajte si misku zmrzliny, pozrite si epizódu “Bratstva Neohrozených” a vráťte sa naspäť k práci. To je všetko o čom kecy ako “Tisíc míľová cesta začína prvým krokom,” sú, a ktoré váš otravný Facebook priateľ donekonečna “post_uje.” Takže vlastne krátkodobé ciele. Nič ne-demotivuje viac, ako “Ak budem veľa kresliť, po ôsmych rokoch budem naozaj dobrý.” Do čerta s tým. Maľovanie je len slovo, sumarizuje akt používania pigmentu ako prostriedku k aplikácii vedomostí o svetle, farbe, kompozícii, forme, návrhu, a všetkej tej muziky, pri tvorbe obrazu. Ak o “aplikácii” nemáte žiadne vedomosti, precvičovanie donekonečna vám veľmi nepomôže. Majstrovský kus zatiaľ nenakreslím, no guľu vytieňujem čertovsky dobre ktorýkoľvek deň v týždni a viete čo, zajtra tej potvore nakreslím oči! Rozumiete o čom hovorím?

Dúfam, že to dáva zmysel.

Úprimne, mám asi tak náhodný štýl, ako účes, keď ráno vstávam z postele. Vnímam to ako súčet momentálneho chápania základov a techník temperovaný kúskom vlastného vkusu a autormi, ktorí ma inšpirujú. V podstate je to svojvôľa a pred tým ako budem môcť tvrdiť, že je na tom niečo svojské, sa to bude musieť dosť zmeniť. Spýtajte sa ma znovu o desať rokov.

Samozrejme! Momentálne žijem v meste a väčšinu času trávim pred monitorom. Robím pravidelné výlety do lesa a do polí, zvlášť keď som preč, tam kde žijú moji rodičia. Nenavštívil som žiadne veľkolepé pamätihodnosti, chodím rád na prechádzky po okolitých kopcoch a lesoch. Máme šťastie štyroch ročných období, ktoré sa tu naplno prejavia. Myslím, že každodenné scenérie sú prekrásne. Všetko je vo veľmi malej mierke a väčšina miest mimo mesta má vidiecku atmosféru, zanecháva pocit, ktorý mám naozaj rád. Na veľa miestach si tak trochu viete predstaviť, aký tam musel byť život pred sto rokmi. Vždy som mal pre to zmysel, pre útulné miesta, kde normálni ľudia žijú normálny život. Má to v sebe niečo zvláštne.

Najbližšie k popisu by mohlo byť, ak by som hovoril o mojom postupe digitálnej maľby, ktorý je vždy veľmi podobný. Spôsob akým kreslím bol podobný spôsobu, ktorým modelujem, robím textúru, svetlo a interpretáciu 3D scény. Je založený na použití početných vrstiev, kde všetko rozdelím do množstva samostatných krokov za účelom pracovať na minime procesov v danom čase. Všetky skice nechávam premenlivé a neurčité, keď sa dostanem k niečomu s čím chcem ísť do finále, všetky tvary zmením na vrstvy pozadia, vrstvy stredu a vrstvy popredia, rovnako aj ostatné elementy o ktorých viem, že ich budem chcieť ovládať nezávisle od ich okolia. Dokonca ich nazvem nezbedníkmi, pretože som potvora. Sekundárne nasvietenie a textúru zachovávam ako vystrihnuté masky pre každú vrstvu primárnych útvarov, niekedy viacnásobnú.

Úmysel za tým je, mať kontrolu nad každou časťou maľby a byť si istý, že proces riadim, nie že na vlastnú maľbu iba reagujem. Pomáha tiež, ak som si istý, že všetko, čo aplikujem je podľa mojich najlepších schopností a že tomu venujem všetku pozornosť. Zisťujem, že ak sa pokúšam o viacúrovňové, alebo súbežné spracovanie, každý z procesov dopadne zle. Nútim sa preto byť trpezlivým. Začnem v tónoch šedej, pracujem na kompozícii, tvaroch a na základnej štruktúre. Potom, skôr ako začnem s farbami, začnem pridávať základné svetlo a osnovu textúry. Keď sa dostávam k farbám, stvárnenie už obsahuje väčšinu nosnej štruktúry. Vtedy sa odviažem a robím čokoľvek, čo sa v danej chvíli zdá byť dobrým nápadom.

Je to veľmi bežný pracovný postup, myslím, že som bol doň vtiahnutý z dôvodu mojich základov z 3D. Postup je do určitej miery imitáciou myšlienky blokovania základnej siete, potom pridávania detailov tvarom, presun k tieňovaniu, k textúre, k svetlu, atď. Dovolilo mi to dosiahnuť najlepšie výsledky vzhľadom na momentálnu úroveň vedomostí. Aj keď vytvoriť maľbu týmto spôsobom trvá dlhšie, vráti sa to v miere flexibility, ak budete musieť robiť zmeny, dokonca aj takmer dokončených ilustrácií. Tiež je skvelé, ak sa učíte účelovosti. V poslednej dobe sa ale od môjho postupu mierne vzďaľujem, pretože nechcem byť limitovaný len jediným, špecifickým.

Storyline Studios je jedna z najväčších post produkčných firiem v Nórsku, podľa medzinárodných štandardov je však veľmi malá. Celé naše VFX oddelenie pozostáva z desiatich ľudí, plus mínus z dvoch nezávislých. Logicky, väčšina z nás je všestranná, aj keď ja som teraz predurčený pre 2D. Robím väčšinu konceptov a maľovanie pozadí aké sa len vyskytnú, aj keď celkovo je tendencia mať viac 3D práce. Pracujeme na mnohých lokálnych projektoch, väčšinou to je VFX pre škandinávske filmy, TV programy, reklamy, inštalačné umenia, všetko možné. Je to zdravá variácia, no základom je väčšinou hraný film. Čo sa týka významných projektov, nemyslím, že existujú také o ktorých by niekto kto nie je z Nórska počul.

Prišiel som do štúdia potom, ako som strávil tri roky v škole, ktorá sa javí byť veľmi vzdialená priemyslu, pre ktorý ľudí vzdeláva. Ak sa pozriem späť, aký som bol zelenáč keď som v Storyline začínal, musím ľuďom vzdať hold za to, že mi dali priestor a čas pre rast. A vyrástol som. Na to, ako rýchlo sa zlepšíte nevplýva nič lepšie, ako keď musíte dodať prácu vo vyššej kvalite ako ste momentálne schopní a to na dennej báze, s tým, že ste obklopení ľudmi, ktorí sú lepší ako vy.

Samozrejme máte pocit, že sa z toho každý druhý týždeň nervovo zrútite, primkne to ale k šprintu po výučbovej krivke, ako keby vám šlo o život. Definitívne dávam prednosť práci v štúdiu pred prácou doma. Spoločenský aspekt hrá veľkú rolu, tlak a inšpirácia z ľudí okolo vás odvádzajúcich skvelú prácu, snaha držať s nimi krok. Prial by som si, aby naokolo bolo viac 2D ľudí, nanešťastie ich je len zopár a ďaleko od seba.

Nechcel som ani tak veľmi povedať, že chcem robiť iba animáciu, skôr že som za štýlovosť. Odklonenie od toho, ako vidíme veci v skutočnom svete (bez straty referencie) dovoľuje odlišné, kreatívnejšie vizuálne vyjadrenie. Rád by som robil na video hre, grafickej novele, animovanom filme, v podstate na čomkoľvek. Zisťujem, že vplyv príbehu pod dobrým umeleckým vedením, bez ohľadu na médium, môže byť úžasne prekvapivý, nakoľko divákovi prináša potenciálne jedinečný vizuálny vnem v ďalšej úrovni. Príležitosť prispôsobiť každý milimeter každého snímku za účelom prehĺbenia účinku príbehu je úžasná vec! No a teraz, keď som skončil s opakovaním mojich hodín vizuálnej výpovede (prostredníctvom klávesnice) poviem vám len toľko, jednoducho si myslím, že je to oveľa viac zábavy.

Čo už, teraz idem hrať trochu World of Warcraft. Keď si niečo málo zahrám, vrátim sa tak povediac k tieňovaniu guľatých telies. Jedného dňa chcem vytvárať presvedčivé veci, aby som to dokázal, budem potrebovať plnú kontrolu nad svojim umením a zručnosťami. Takže, je to na dlhé lakte (áno, práve som dopozeral video). Pokúsim sa byť dobrým, ako sa bude dať, popritom sa budem snažiť naučiť najzaujímavejšie postupy. Podľa toho ako to vyzerá, mojou ďalšou destináciou bude Škótsko. Aj keď ešte neviem kde, poviem vám, že chvíľu budem robiť nasvecovanie 3D scény. Čo príde potom je úplne neznámou. Dúfam, že to zahrnie viac toho istého, alebo niečo podobné… a zmrzlinu, ktorá je mojou prvou vášňou.